Všeobecný popis chodníka:

Stredne náročný, prírodovedno-ochranársky náučný chodník začína v strede obce Ulič, pri obecnom úrade. Čas prehliadky jeho 10 zastávok s 277 metrovým prevýšením trvá 4 hodiny. Okružný náučný chodník je prístupný v lete, v zime na bežkách. Je venovaný Ing. Miroslavovi Poliščukovi – osobnosti tohoto regiónu, ktorý sa stal symbolom lásky a úcty k prírode, k jej krásam a hodnotám. Jednotlivé zastavenia vyzdvihujú prírodné, kultúrne, historické hodnoty tohoto územia. Popisuje ich sprievodca náučným chodníkom i desať informačných tabúľ. Zelená značka vedie pohorím Nastaz, tiahne sa v blízkosti štátnej hranice s Ukrajinou.

Zastavenie prvé: Čo Vás čaká?

Úvodný informačný panel nachádzajúci sa pred budovou Obecného úradu v Uliči poskytuje základné údaje o náučnom chodníku. V jeho blízkosti je umiestnená pamätná tabuľa Ing. Miroslavovi Poliščukovi, ktorému je chodník venovaný. Bol zakladateľom Zboru ochrancov prírody pri Národnom múzeu v Prahe - prvej dobrovoľnej ochranárskej organizácii na Východnom Slovensku. Po vyhlásení CHKO Východné Karpaty bol jedným z jej prvých pracovníkov. Výraznou mierou sa pričinil o záchranu pralesovitých rezervácií Stužica, Jarabá skala, Pľaša a Rožok.

Zastavenie druhé: Vitajte v NP Poloniny a MBR Východné Karpaty

Panel poskytuje základné informácie o území Národného parku Poloniny - Medzinárodnej biosférickej rezervácii Východné Karpaty. Vyhlásený bol Nariadením vlády SR č. 258 zo dňa 23.9.1997 s účinnosťou od 1.10.1997. Výmera jeho vlastného územia je 29 805 ha, ochranné pásmo má 10 973 ha. Najhodnotnejšie časti národného parku sú chránené v maloplošných chránených územiach – 7 národných prírodných rezerváciách (Stužica, Havešová, Riaba skala, Rožok, Pľaša, Stinská, Pod Ruským), 12 prírodných rezerváciách (Bahno, Borsučiny, Bzaná, Gazdoraň, Hlboké, Hrúnok, Ruské, Stinská Slatina, Stružnická dolina, Šípková, Udava, Uličská Ostrá) a 1 prírodnej pamiatke (Ulička). V roku 1993 bolo toto územie zapísané do zoznamu medzinárodných biosférických rezervácií pod názvom MBR Východné Karpaty spolu s priľahlým územím Poľska (Bieszczadský národný park, Cisniansko-Wetlinský park krajobrazovy, Park krajobrazovy Doliny Sanu). V roku 1999 boli k tejto biosférickej rezervácii pričlenené chránené územia na Ukrajine (Užanský národný prírodný park, Nadsjanskyj regionálny krajinny park), čím vznikla prvá trilaterálna biosférická rezervácia na svete. V roku 1999 získal Národný park Poloniny prestížne ocenenie Diplom Rady Európy. V súvislosti so vstupom do Európskej únie bolo územie NP Poloniny zaradené do európskej siete NATURA 2000. Tvoria ho 2 typy území – Chránené vtáčie územie Bukovské vrchy a  územia európskeho významu Bukovské vrchy, Stinská a Ulička .

Zastavenie tretie: Staré stromy v parku vypovedajú

Stred dediny patrí starému historickému parku, uprostred ktorého stál do 80. rokov 20. storočia  poľovnícky kaštiel z polovice 18. storočia. Parkovú zeleň dotvárajú dreviny, ako jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), lipa malolistá (Tillia cordata), hrab obyčajný (Carpinus betulus), dub letný (Quercus robur),  vzácna borovica hladká – vejmutovka (Pinus strobus),

cudzokrajné stromy dub močiarny (Quercus palustris) či dub červený (Quercus rubra).

V minulosti tu rástol aj ojedinelý dub šarlátový (Quercus coccinea).

Zastavenie štvrté: Na miestach večného odpočinku

Náučný chodník prechádza miestnym cintorínom, kde sa na vyvýšenom kopci nachádza murovaná grécko-katolícka cerkov z roku 1867. Vedľa nej je vzácna drevená zvonica z 20. rokov 20. storočia. Súčasťou areálu je zrekonštruovaný vojenský cintorín z 1. svetovej vojny, kde je pochovaných 71 vojakov.

Zastavenie piate: Po stopách starej úzkokoľajky

Náučný chodník v tejto časti trasy informuje o lesných úzkokoľajkách, ktoré viedli týmto územím. Začiatkom 20. storočia bol transport dreva starým furmanským spôsobom nahradený lesnými železnicami. Stopy po úzkorozchodných tratiach sa na niektorých miestach zachovali dodnes.

Zastavenie šieste: Živočíšstvo

Posledná zastávka náučného chodníka patrí ríši zvierat. Územie národného parku vyniká početnosťou živočíšnych druhov i výskytom veľkých šeliem. Pozornosť si zaslúžia vlk dravý (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), medveď hnedý (Ursus arctos), vydra riečna (Lutra lutra), mačka divá (Felix silvestris), ktoré sú trvalými obyvateľmi tunajších lesov. Dnes sa k nim radí i zubor hrivnatý (Bison bonasus). Vodné toky Ulička a Zbojský potok sú významné predovšetkým svojou genofondovou hodnotou výskytu rýb v rámci Slovenska. Z doteraz zistených 23 druhov rýb až jedna tretina patrí k vzácnym a ohrozeným – hrúz Kesslerov (Gobio Kessleri), hrúz fúzatý (Gobio uranoscopus), mihuľa potiská (Eudontomyzon danfordi), pĺž zlatistý (Sabanejewia aurata) a pod.

Zastavenie siedme: Poklady Nastazu

Najvýraznejším horským masívom pri Uliči je Nastaz, ktorý začína na Ukrajine pri Veľkom Bereznom a končí na Slovensku pri Stakčíne. Siedmy informačný panel sa nachádza na mieste zvanom Valalština, na lokalite, kde v minulosti stál poľovnícky kaštielik. Dal ho postaviť gróf Thielle Wienckler na prelome 19. – 20. storočia. Bol prepojený s poľovníckym kaštieľom v dedine, tzv. grófskou cestou. Tú dodnes lemuje aleja cudzokrajných drevín – duba červeného a duba močiarneho. Svedectvom niekdajšieho kaštielika sú už len jeho zachovalé základy a stará studňa. Zaujímavosťou pohoria je obrovský balvan na neďalekom vrchu Kopyto, v ktorom sú vyryté hieroglyfy. Údajne je v nich zašifrované miesto, kde sú ukryté poklady Fedora Hlavatého – legendárneho zbojníka.

Zastavenie ôsme: Uprostred lesa

Až 90 % územia národného parku tvoria lesy. O ich rozdelení na prírodné, prirozdené a umelé informuje ďalší panel. Najcennejšími sú prírodné lesy – pralesy – človekom nenarušené alebo len málo narušené. Ešte na konci 19. storočia zaberali obrovské plochy územia. Dodnes sa zachovali predovšetkým v maloplošných chránených územiach – v prírodných a národných prírodných rezerváciách (Stužica, Jarabá skala, Pľaša, Havešová, Borsučiny, Šípková,Udava). V okolí Uliča sa prírodné lesy zachovali v NPR Rožok a PR Uličská Ostrá.

Zastavenie deviate: Pohľad v šíru diaľ

V tejto časti chodník otvára úžasné panorámy z vyhliadkovej veže na Holici (538 m n.m.).Rozsiahle pohoria obrátené k juhu Slovenska sú vyhasnuté sopky Vihorlat a Popričny. Na východe sa rozprestierajú ukrajinské poloniny, najvyššia z nich – polonina Runa  - sa týči do výšky 1479 m n.m. Sever upútavajú najvyššie časti Bukovských vrchov. V ich pozadí vidieť vzdialené poľské Bieszczady.

Zastavenie desiate: Naša kvetena

Bukovské vrchy sú posledným článkom Východných Karpát na našom území, preto má Národný park Poloniny významné postavenie vo fytogeografii Slovenska. O najvzácnejších  druhoch rastlín tohoto územia, predovšetkým endemitoch, informuje šiesty panel. Radíme k ním prilbicu chlpatoplodú (Aconitum lasiocarpum), scilu Kladneho (Scila Kladneho), zvonček jedľovitý (Campanula abietina), čemericu purpurovú (Helleborus purpurascens), klinček bradatý nakopený (Dianthus compactus). Zo vzácnych a ohrozených druhov rastlín v Uličskej kotline rastie skopólia kranská (Scopolia carniolica), perovník pštrosí (Matteutsia struthuiopteris), telékia ozdobná (Telekia speciosa).

Všeobecný popis chodníka:

Stredne náročný školský náučný chodník začína v centre dediny Ulič, oproti miestnej základnej škole, neďaleko autobusovej zastávky. Čas prehliadky jeho 8 zastavení s 80 metrovým prevýšením trvá 1 hodinu. 8 informačných tabúľ v trojjazyčnej mutácii (slovenský, anglický, poľský jazyk) približuje prírodné hodnoty územia, jeho históriu, upevňuje poznatky o stromoch, rastlinách, zvieratách, horninách  i nerastoch. Zelenou farbou značený chodník vedie historickým parkom, popri rybníku, starou dubovou alejou  k nezvyčajnému pomníku uprostred lesa.

1. zastavenie: K Mergancovmu kameňu – školský náučný chodník

Informačný panel ponúka základné údaje o školskom náučnom chodníku, o jeho jednotlivých zastávkach. Je doplnený mapou územia.

2. zastavenie: Zo života stromov

Školský náučný chodník prechádza časťou historického parku so starými vzácnymi drevinami, ako jaseň štíhly (Fraximus excelsior), lipa malolistá (Tillia cordata), dub letný (Quercus robur), borovica hladká – vejmutovka (Pinus strobus), cudzokrajné stromy dub močiarny (Quercus palustris) či dub červený (Quercus rubra). Informačný panel prehĺbuje poznatky o stromoch, o jeho častiach, o fotosyntéze. Ponúka základnú charakteristiku o niektorých druhoch stromov.

3. zastavenie: Pri rybníku

Rybník je umelo vytvorené vodohospodárske dielo určené predovšetkým na chov rýb. V krajine má veľký význam. Aj o tom hovorí tretí informačný panel. Výstižne ho dopĺňajú   obrázky, fotografie i zaujímavosti o živočíchoch , ktoré tento vodný ekosystém potrebujú  k svojmu životu.

4. zastavenie: Zo sveta rastlín

Svet rastlín – bohatý i mnohotvárny. Vznikal na našej planéty dlhé milióny rokov, prešiel najrozmanitejšími štádiami vývoja a neustále sa vyvíja ďalej. Tvorí nevyhnutnú súčasť životného prostredia. Jemu je venovaná táto časť chodníka. Pripomína poznatky o častiach rastlín, o ich rozmnožovaní. Venuje sa mäsožravým, liečivým rastlinám i vzácnym východokarpatským endemitom.

5. zastavenie: Svet zvierat

Veľká Ostrá – tak sa volá vrch nad dedinou tiahnúci sa do výšky 518 m n.m. Je domovom mnohých zvierat. Pestrá spleť obrázkov a informácií o hmyze – najpočetnejšom živočíšnom druhu, o mlokoch a žabách patriacich do radu obojživelníkov, o rozlišovacích znakoch užovky hladkej a vretenice, o najnápadnejšej živočíšnej skupine – vtákoch, o veľkých cicavcoch – stabilných obyvateľov Polonín nenásilnou formou upevňuje poznatky návštevníka.

6. zastavenie: Marmarošské diamanty

Ďalšia zastávka je na mieste, kde sa zbiehajú lesné zvážnice, bohaté na výskyt „mačacieho zlata“. Tak sa ľudovo hovorí marmarošským diamantom. Sú to drobné kryštáliky číreho kremeňa.Informačný panel je venovaný geológii územia, vysvetľuje podstatu flyšu a vlastností hornín, ktoré ho tvoria, pripomína rozdiel medzi minerálom a horninou.

7. zastavenie: Uličská Ostrá – prírodná rezervácia

Uličská Ostrá je jednou z prírodných rezervácií Národného parku Poloniny. Od roku 1993 chráni pôvodné lesné spoločenstvá v inverznej polohe prielomu rieky Ulička. Informačný panel rozpráva o lese – neodmysliteľnej a dôležitej súčasti našej prírody, o jeho funkciách. Lesy, ktoré človek svojou činnosťou nenarušil alebo narušil len v malej miere, nazývame prírodnými lesmi – pralesmi. Uličská Ostrá je les s piatym – najvyšším stupňom ochrany prírody. Činnosť človeka je obmedzená. Ak dovolíme prírode, aby si život v tomto lese riadila sama, aj tu o niekoľko desaťročí bude prales.

8. zastavenie: Mergancov kameň

Chodník lemovaný starými dubami končí uprostred lesa pod Veľkou Ostrou, pri pomníku, ktorý je spomienkou na nezvyčajnú tragédiu pánskeho hájnika z roku 1922. Dnes už ťažko čitateľný text znie: Na pamiatku našemu horlivému horárovi Rudolfovi Mergancovi ktorý dňa 4 prosinca 1922 ráno o ½ 7 hodiny v 33 rokoch svojho veku obeťou sa stal svojho povolania. Na tomto mieste bol ukrutnou rukou pytliaka usmrtený. Správa veľkostatku Thielle-Wincklera, Ulič. Informačný panel je doplnený starými dobovými fotografiami i zaujímavosťami z histórie Uličskej doliny.

Arpádová línia bola obranné opevnenie budované Maďarskom počas II. svetovej vojny. Jedná sa o fortifikačný systém, ktorého okraj zasahuje aj na územie súčasnej Slovenskej republiky (v čase II. svetovej vojny, to bolo územie Maďarska).

Klub vojenskej histórie Beskydy spoločne s obcou Ulič pripravujú postupné zrekonštruovanie tejto časti fortifikačného systému a vybudovanie náučného chodníka.  Už v jari vyrazili naši členovia Martin Drobňák a Miroslav Buraľ spoločne so starostom obce Ulič,  na prieskum celej lokality. V prvom rade bolo treba získať predstavu o celej oblasti, rozmiestnení jednotlivých objektov, zistiť aké typy objektov sa zachovali. Nemenej dôležité bolo navrhnúť trasu budúceho chodníka a navrhnúť rozsah prác, ktoré bude potrebné v prvom rade vykonať.

Miroslav Buraľ spoločne so starostom obce Ulič Jánom Holinkom, pri jarnom prieskume Arpádovej línie.

Na tomto mieste by sa v blízkej budúcnosti mal začínať náučný turistický  chodník. Ako je vidieť objekty Arpádovej línie sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti slovensko-ukrajinskej hranice.

Po úvodnom prieskume bolo rozhodnuté, že dobrovoľníci z KVH Beskydy  sa v júni zúčastnia na úvodnej pracovnej akcii. Termín brigády bol určený v dňoch 24.-25. júna 2011. Ako sa stalo dobrým zvykom na našich pracovných akciách sa zúčastňujú aj členovia Zväzu vojakov SR – Klub Humenné. Spoločne sme vytvorili dobre fungujúcu a efektívnu pracovnú partiu. Jediným problémom, ktorý nám mohol skomplikovať náš pracovný program bolo počasie. Nakoniec sa však ukázalo, že aj napriek hrozivej predpovedi sa k nám počasie správalo milosrdne. Cez deň nám trochu spŕchlo, ale väčšinu dňa sa dalo normálne pracovať. Najväčší lejak prišiel v noci, čo znamenalo, že sa nám na druhý deň trocha sťažili podmienky, ale dalo sa to zvládnuť.

Jeden zo zanedbaných obranných objektov pred začiatkom prác.

Na začiatku akcie sme sa rozhodli, že vyčistíme niekoľko objektov  obrannej línie a upravíme ich okolie pre potreby budúceho chodníka. Vybrali sme si niekoľko variantov úpravy okolia betónových objektov. Rozdelili sme sa na niekoľko pracovných skupín, ktoré sa potom venovali jednotlivým objektom.

Členovia Zväzu vojakov SR pri čistení obranného objektu.

Členovia KVH Beskydy pri čistení iného postavenia.

Pohľad z vnútra vyčisteného objektu. Aj po vyčistení bol priestor vo vnútri takéhoto objektu dosť stiesnený.  Vyčistenie objektov nám trvalo väčšinu prvého dňa.  Večer sme sa presunuli späť do obce. Po večeri zabezpečenej miestnou samosprávou sme strávili príjemný neformálny večer v miestnej reštaurácii.

Naše rady doplnili na druhý deň členovia sninského klubu KVH Karpaty. Po nočnom daždi nás čakala cesta do zablateného prostredia, v ktorom sa najmä zrána pracovalo dosť ťažko. Postupne sa podmienky dosť zlepšili a mohli sme sa venovať finálnym prácam. Jeden objekt bol doplnený zákopom a upravený výdrevou.

Tu je spomínaný objekt spolu s tvorcami úpravy.

Vďaka dostatočnej blízkosti privezeného kameňa, mohla druhá skupina vyskúšať kamenný variant úpravy okolia obranného objektu.

V blízkosti tohto objektu sme začali budovať aj chodník  spevnený kameňom.

NPR Rožok – sa nachádza v katastrálnom území Uliča a Uličského Krivého s výmerou 67,15 ha. Zachovali sa tu pralesovité porasty buka s vtrúseným javorom horským. Rôznoveké, hrúbkové i výškové diferencované porasty sú v rôznych vývojových štádiách pralesa. Z vtákov tu hniezdi napríklad sova dlhochvostá. Pod hrebeňom je zvýšený výskyt nitrofilných druhov, najmä bažanky trvácej. Územie má mimoriadny význam pre zachovanie biogeocenóz kvôli komplexnému prírodovednému výskumu najmä pre potreby pestovania lesov. Vyhlásená v r.1965.

PR Uličská Ostrá (Ostrá) – slúži na ochranu lesných spoločenstiev Východných Karpát v inverznej polohe prielomu Uličky v Bukovských vrchoch, dôležitých z vedecko-výskumného, náučného a kultúrno-výchovného hľadiska. Celková výmera je 25,24 ha. Vyhlásená v r. 1993.

Jedinečnou turistickou atrakciou Uliča je galéria modelov východoslovenských drevených kostolíkov, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou nášho národného kultúrneho dedičstva. Modely, medzi ktorými možno nájsť napríklad kostolík z Uličského Krivého, z Ruského Potoka či z Topole, sú vyrobené z tvrdého dubového a borovicového dreva v mierke 1:10. Galéria sa nachádza pod holým nebom v príjemnom prostredí obecného parku a je voľne prístupná verejnosti. V skanzene je možné okrem pozorovania samotných zdrobnenín, prečítať si niečo o histórii týchto cerkví porstredníctvom informačných tabúľ.

„Ak si pri potulkách Poloninami chcete oddýchnuť a zároveň načerpať nové informácie o tomto kraji, zastavte sa v starom uličskom parku.“ Takto víta návštevníkov uličskej doliny informačná tabuľa nachádzajúca sa pri hlavnej ceste, hneď vedľa vstupnej brány na Školský náučný chodník K Mergancovmu kameňu. Majestátny park uprostred dediny obklopoval niekdajšie pánske sídlo už od polovice 19. storočia. Kaštieľ sa nezachoval, len časť starého parku ostala. Tá je zatraktívnená drevenými sochami – 12 plastikami z dielne miestneho rezbára Miroslava Gaľa. Umelecké diela symbolicky pripomínajú zaujímavé osobnosti, zabudnuté legendy či lákavé miesta. Myšlienku obce Ulič a OZ Čemerica Stakčín  v roku 2014 finančne podporila Karpatská nadácia a U.S.Steel Košice v rámci programu Spoločne pre región a ŠOP SR v rámci aktivít švajčiarskeho mechanizmu „Rozvoj ochrany prírody a chránených území v slovenských Karpatoch“.

Galéria drevených sôch, zalistuje si v nej:

Did Beskyd – ochranca našich hôr

Každé hory majú svojho ochrancu, patróna. V Krkonošiach je to známy Krakonoš, Tatry chráni Titris, v susedných Bieščadách je to Bies. Beskydské hory pod Poloninami a ľudí tu žijúcich od dávnych čias ochraňuje Did Beskyd. Stará legenda hovorí, že v našich lesoch žije spolu so svojimi dvoma dcérami. Tej staršej, ktorej hlávku zdobia dlhé čierne vlasy, dal meno Čornohrivka. Mladšia, s veľkými čiernymi očami, sa volá Čornobrivka. Ľudia ho od nepamäti uctievali i báli sa ho zároveň. Vedeli, že rozumie reči zvierat i  kvetín, že z dychu prastarých stromov čerpá múdrosť i silu a voda v studničkách mu dáva nesmrteľnosť. Chráni všetko živé i neživé, dobrým a pracovitým ľuďom pomáha, tých zlých a neprajných trestá. Hovorí sa, že aj dnes, keď sa vyberiete na potulky poloninským krajom, môžete stretnúť Dida Beskida. Mohutný chlap v čiernom klobúku, s dlhým plášťom a  palicou v ruke, žije v tichosti a skromnosti, v útrobách našich hôr. Je tajomný a tichý. A ľudí, ktorí si vážia dar prírody, odmeňuje múdrosťou, láskou i silou. Stačí doširoka otvoriť svoje srdcia.

Michal Pustaj – talentovaný rozprávkár

(1858, Zboj – 1944, Zboj)

Jednoduchý roľník s veľkým rozprávačským talentom prežil celý svoj život v Zboji. Ukrajinský etnograf Vladimír Hnaťjuk počas svojich ciest bol zo stretnutia s Michalom Pustajom nadšený. Napísal: „Najlepším rozprávačom, ktorého som stretol počas svojich troch ciest po Uhorskej Rusi je bezpochyby Michal Pustaj zo Zboja. On mne rozprával celých šesť dní od rána do večera, a keď som v šiesty deň, prinútený bol okolnosťami zanechať Zboj a rozlúčiť sa s ním, on prehlásil, že vedel by ešte niekoľko dní hovoriť.“ Zapísal 42 jeho rozprávok a legiend. Jeho repertoár bol bohatý. Najčastejšími hrdinami jeho príbehov boli vojaci, roľníci, páni, sluhovia i čerti. Za najkrajšie sú považované rozprávky Čudná mašinka, Potrestané zlo, Rusín – vojak a cár. Vydané boli v knihách Barónsky syn v Amerike (1916), Súpis slovenských rozprávok (1923), Ukrajinské ľudové rozprávky Východného Slovenska (1965), Rozprávky Zakarpatska (2000).

Fedor Hlavatý – najobávanejší zbojník

Fedor Hlavatý so svojou 50 – člennou družinou sa stal najobávanejším zbojníkom v širokom okolí: od Košíc, cez Dunajec, Bardejov, Krakov až po Užhorod. Pôsobil v rokoch 1492 – 1495 a bol postrachom pre vysokých cirkevných hodnostárov, zemepánov a bohatý mestský patriciát. Narodil sa v Ruskej Volovej, kde má odhalenú pamätnú tabuľu. Nad dedinou pod vrchom Kopyto sa nachádza tzv. Hlavatého balvan s hieroglyfmi, ktoré údajne hovoria o veľkom ukrytom zbojníckom poklade. Ich prvý známy záťah bol na panstve Štefana Rozgáňa v terajšom svidníckom okrese, ktorému spôsobili škodu štyristo zlatých. Po ňom sa pustili do odvážnejších lupov a o rok už dvaja z družiny skončili na popravisku. Zbojníckej družine rozhodne nechýbala odvaha: napísali výhražný list, v ktorom si „dovolili“ klásť podmienky vtedy slávnemu a mocnému mestu Bardejov.V liste žiadajú, aby im vyplatili 400 zlatých v zlate a ak sa tak nestane, pomstia sa na životoch i na majetku. Vzácna historická listina z 25. júna 1493 je dodnes uložená v Bardejovskom múzeu. Po troch rokoch prenasledovania Fedora Hlavatého chytili a v Trebišove popravili.

Mních Igumen Ignatij

(1899, Uličské Krivé – 1976, Uličské Krivé)

Pravoslávny mních Ignatij, vlastným meno Ján Čokina, sa narodil v chudobnej roľníckej rodine. Bol kňazom, misionárom, mníchom. Celý svoj život zasvätil šíreniu pravoslávnej viery, horlivo ju bránil. Žil veľmi prísnym asketickým životom. Za svoje presvedčenie bol mnohokrát prenasledovaný, dokonca aj väznený. Vyštudoval Pravoslávnu teologickú školu v Marmaroši (Ukrajina). Na Ukrajine bol vysvätený za kňaza, neskôr v Prahe na jeromonacha (mnícha -kňaza). Istý čas žil v monastieru v Ladomirovej ako prvý misionár z východného Slovenska. Za svoju duchovenskú činnosť bol vyznamenaný mníšskou hodnosťou “igumena”, právom nosenia zlatého kríža a právom nosenia palice (súčasť kňazského oblečenia). V roku 1968 odišiel do dôchodku a nastálo sa usídlil vo svojej kalyve – skite (obydlie, kde žije malé množstvo mníchov a zvyčajne je jej súčasťou kaplnka) v rodnej dedine Uličské Krivé. Skit je zasvätený Preobraženiju (Premeneniu) Hospodina. Igumen Ignatij ho staval niekoľko rokov, pomáhali mu dobrí ľudia, študenti i známy architekt Andrej Kolomacký. Pochovaný je v priestore medzi skitom a časovňou. Nad jeho hrobom, ktorý si začal kopať a pripravovať sám, sa týči vlastnoručne vytesaný kríž.

Nasťa a hora Nastaz

Nastaz – masívne pohorie, ktoré rozdeľuje i spája Uličskú i Ubliansku dolinu. Podľa jednej z povesti Alexandra Duchnoviča je jeho názov odvodený od Nasti – bielej kňažnej. „Kedysi veľmi dávno na uhorský trón nastúpil ruský kňaz, ktorý s veľkým počtom vojska prešiel pohorie Beskydy a utáboril sa až v Stakčíne. Toto miesto pomenoval „Staščin“ alebo „Statjin“, doteraz dedina niesie tento názov. Keďže musel ísť bojovať proti nepriateľovi, zanechal svoju manželku Nasťu (Anastáziu) aj s veľkým bohatstvom v dedine. Kňažná, aby videla boj svojho manžela, vystúpila na vysokú horu nad Stakčínom a tam pretrvala až do skončenia bojov. Od toho času hora nesie jej meno – Nastaz.“ Druhá legenda, ktorá sa zachovala v tomto kraji hovorí, že horu pomenovali podľa Nasti – milej legendárneho zbojníckeho kapitána Fedora Hlavatého z neďalekej Ruskej Volovej.

Pohan dievča a Riaba skala

Stará povesť hovorí: „Kedysi dávno žila v dedine Podhoroď dobrá a pracovitá žena, ktorej sa narodilo krásne dievčatko. V osudnú noc ju navštívila „perelesnica“ – zlá bosorka. Tá jej dieťatko z postieľky vzala a vymenila ho za svoje, za dieťa s kačacími nohami. Dievčatko rástlo. Tvár malo krásnu, okuzľujúcu. Ale srdce kamenné, plné zloby a nenávisti. Ľudia v dedine ho nazývali pohan-dievča. Vyrástla z nej zlá, nepríjemná a panovačná žena. Na vysokej skale nad dedinou, na „hradnom vrchu“, si rozkázala postaviť hrad. Dedinčania sa jej báli. Dňom i nocou pracovali, odmenou im bol len bič a jej mrazivý smiech. Keď týmto krajom prechádzal kráľ Matiáš, poddaný a verný ľud mu o zlej dievčine s kačacími nohami vládnucej na hrade Tibava (nazvaný podľa Tibavského panstva) všetko vyrozprával. Pohan – dievča sadlo na koňa a pred spravodlivým hnevom panovníka utekalo. Cválali dlho a neúnavne. Až za Novou Sedlicou, pod Riabou skalou, ju  kráľ dohonil. Tam jej zoťal hlavu. Vtedy sa hora nad nimi zrútila a pochovala ju. Tak vznikol skalný zosuv na Riabej skale, ktorý dodnes pripomína schúlené dievča s kačacími nohami.“

Riaba skala patrí medzi najstaršie národné prírodné rezervácie NP Poloniny. Vyhlásená bola v roku 1964 na výmere 359, 94 ha. Pravdepodobne v postglaciálnom období sa odtrhol horský svah, vytvorila sa skalná stena s obnaženými čelami flyšových sedimentov, pieskovcov a ílovcov a na jej úpätí sa nahromadila obrovská balvanovitá sutina. Významnou súčasťou tohto územia sú vysokohorské lúky – poloniny a staré bukové lesy – súčasť Karpatských bukových pralesov.

Krívajúci čert

Čert je častou postavou starých legiend a povestí. Aj tých spod polonín. Jedna z nich hovorí o piatich čertoch z Riabej skaly, ktorí chceli zatopiť celé Karpaty. Štyria niesli veľký kameň a piaty, krívajúci čert, niesol malý kameň. Chceli ich hodiť do Morského oka. Keď sa však rozohnali, zrazu zakikiríkal kohút a čerti sa stratili. A tak hodené kamene nedoleteli až do Morského oka, ale spadli pred neho. Dodnes tam stoja. Volajú sa Malý a Veľký Sninský kameň.

Známa je aj ďalšia povesť. Tá hovorí o Riabej skale nad Novou Sedlicou. Podľa nej sa na Rusaľa (Zelené Sviatky) na hore Paporotna (neďaleký vrch v Poľsku) schádzali Rusalky. Varili tam odvar z liečivých bylín. Čerti im ho však chceli vymeniť. A tak si pripravili jedovatý odvar z plodov vlčieho lyka, koreňa nadragule a kvetov arniky. Práve s ním leteli ponad Riabu skalu, keď zrazu zakikiríkal kohút v neďalekej obci Močarne (v Poľsku). Čerti stratili moc, hrniec im vypadol z rúk a celý odvar sa rozlial po skale a pestro ju zafarbil. Odvtedy je Riaba skala taká pestrá, farebná – riaba.

Jeden z „poloninských“ čertov stráži poklad. O tom hovorí ďalšia legenda, spod Stinskej – horského masívu na slovensko-ukrajinskej hranici. V jej útrobách sa od dávnych vekov nachádza jaskyňa nazvaná podľa neďalekej ukrajinskej dediny – Kňahyňa . Tam si dvanásti zbojníci ukryli dvanásť bočiek zlata. Sedí na nich čert. A nazbíjaný poklad prísne stráži.

Prvá svetová vojna – nemilosrdná a krvavá

Od jesene 1914 až do jari 1915 sa toto územie stalo miestom neľútostných bojov. Na jednej strane stála ruská armáda, na strane druhej rakúsko-uhorská a nemecká armáda. Línia frontu prechádzala okresmi Bardejov – Svidník – Stropkov – Medzilaborce – Humenné – Snina. Strategickým bodom Uličskej doliny sa stalo sedlo Karcaba. Rakúsko-uhorské vojská prichádzajúce z Užockého priesmyku na svoj rýchly presun využívali uličskú úzkokoľajku. Na jar 1915 sa frontová línia ustálila severne od Uliča, v dedinách Topoľa, Ruský Potok a Zboj. Oproti sebe stáli 8. ruská armáda generála A.A. Brusilova a 18. zbor generála Zieglera. Dediny boli zničené, vyplienené. V máji 1915 ruské vojská ustúpili. Tragickým výsledkom  bojov v I. svetovej vojne boli desaťtisíce padlých vojakov.  Spomienkou na krvavé boje sú aj vojnové cintoríny, ktorých sa na severovýchodnom Slovensku nachádza okolo 200. Na tom uličskom si miesto posledného odpočinku našlo 71 vojakov. Najväčší a najvyššie položený cintorín je na Hodošíku (825 m n.m.) nad Veľkou Poľanou , kde je pochovaných 2 200 vojakov. Raritná je krypta pod pravoslávnym chrámom v Osadnom, kde je uložených 1 025 ostatkov vojakov z I. svetovej vojny. Vojnové udalosti zachytil žurnalista Egon Ervin Kisch (1885, Praha – 1948, Praha) – „zúrivý reportér“. Svoje zážitky a spomienky knižne spracoval a vydal pod názvom „Vojakem pražského zboru“.

Druhá svetová vojna a jej mlčanliví svedkovia

Druhá svetová vojna predstavuje v dejinách ľudstva najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt. Začala sa 1. septembra 1939 napadnutím Poľska, v Európe sa skončila 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. Po rozpade Československa a vyhlásení Slovenského štátu sa celá Uličská dolina stala v rokoch 1939-44 súčasťou Maďarska. Pre obyvateľov nastalo mimoriadne ťažké obdobie. Bol zavedený potravinový lístkový systém, museli bezodplatne pracovať na grófskych majetkoch, mnohí budovali tzv. „Arpádovú líniu“, ďalší tvrdo pracovali pri drancovaní lesov pre potreby armády. V rokoch 1941 – 44 pracovali pri výstavbe dvoch vojenských ciest, jedna viedla z Novej Sedlice, druhá z Runiny. V jeseni 1944 sa celá dolina zmenila na frontové územie. Ťažké a krvavé boje prebiehali na hlavnom karpatskom hrebeni a dôkladne opevnených južných svahoch Karpát. Postup jednotiek sťažovali, okrem ťažko priechodného terénu, aj neustále jesenné lejaky a husté hmly. Napriek úpornému odporu nemeckých vojsk boli do konca októbra 1944 oslobodené všetky dediny Uličskej doliny. Obec Ulič bola oslobodená 26. októbra. Dodnes sa vo svahoch Nastazu zachovali pozostatky vojnového obdobia – obranné opevnenie tzv. Arpádovej línie. Tá sa ťahala z východného Slovenska cez Podkarpatskú Rus až do severného Rumunska. Dodnes sú zachované viditeľné zákopy, bunkre, streľnice i betónové prefabrikáty v tvare ihlanov.

Kremenec

Kremenec – najvyšší bod Národného parku Poloniny sa tiahne do výšky 1 210 m n.m. Je miestom, kde sa stretávajú hranice troch krajín – slovenskej, poľskej a ukrajinskej. K trojhraničnému monolitu vedie červený turistický chodník z najvýchodnejšej slovenskej dediny, z Novej Sedlice. Atraktívna trasa prechádza najväčším slovenským pralesom – Stužicou. Nádherné výhľady na chránené územia susedných krajín ponúka Veľká Rawka (1 307 m n.m.) na poľskej strane, ku ktorej vedie turistický chodník (45 min.). Červená turistická trasa pokračuje po hlavnom hrebeni Bukovských vrchov až na Lupkovské sedlo. Kremenec – alebo ako mu miestni hovoria „Kremenaroš“ – patrí medzi najväčšie lákadlá návštevníkov.

Pralesy

Až 90 % územia Národného parku Poloniny zaberajú lesné ekosystémy, predovšetkým bukové a jedľovo-bukové lesy. Tie najstaršie a najvzácnejšie sú súčasťou najprísnejšie chránených častí – národných prírodných rezervácií. Sú domovom vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Väčšina z nich je od roku 2007 súčasťou svetového prírodného dedičstva – Karpatské bukové pralesy. Zápis slovenských a ukrajinských karpatských bukových pralesov do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO schválil Výbor svetového dedičstva 28. júna 2007 v meste Christchurch na Novom Zélande. Lokalita bola v roku 2011 rozšírená o najcennejšie zvyšky prírodných bukových lesov v Nemecku. Zachovalými starými lesmi sa v okolí pýši Rožok, Uličská Ostrá, Stužica, Riaba skala či Stinská.

Meteorit „Kňahyňa“ – najväčší v Európe

Len pár kilometrov od Zboja spadol meteorit – najväčší v Európe. Bolo to v roku 1866, 9. júna, na pravé poludnie,  keď sa na oblohe z ničoho nič zjavila padajúca žeravá guľa a za ňou chumáč dymu. Tento prírodný úkaz bolo vidieť voľným okom od Liptovského Mikuláša po Mukačevo. Miesto jeho dopadu nazývané Čierne mláky sa nachádza v masíve Stinská pri dedine Kňahyňa na Ukrajine. Už o niekoľko dní  na miesto dopadu meteoritu pricestovalo množstvo vedcov. Striedali sa exkurzie, zaznamenávali výpovede miestnych obyvateľov, hľadali a následne sa zbierali roztrúsené kúsky meteoritu. Najväčší z nich vážil takmer 300 kg a na jeho vytiahnutie bolo potrebné zapriahnuť šesť párov volov. Celkom 75 nájdených kusov meteoritu s celkovou váhou 500 kg putovalo do 104 múzeí vo svete (Petrohrade, Budapešť, Viedeň). Najväčší z nich je uložený v múzeu vo Viedni. K tejto geologickej pamiatke vedie z ukrajinskej dediny Kňahyňa značený náučný chodník.

Uličský park je unikátny aj ďalšími zaujímavými prvkami. Zatraktívňujú ho makety drevených chrámov, rôzne druhy lavičiek či stoličiek, informačné tabule, originálne smerovníky, krásne rezbárske diela…. Však posúďte sami.

Park tmavej oblohy Poloniny bol vyhlásený 3. decembra 2010 pri príležitosti Medzinárodného roku biodiverzity 2010 ako prvá oblasť tmavej oblohy na Slovensku.

Poslanie parku

Park tmavej oblohy Poloniny bol založený s cieľom informovať laickú a odbornú verejnosť o výnimočne zachovanom nočnom prostredí na tomto území, vzdelávať v problematike ochrany nočného životného prostredia a svetelného znečistenia, propagovať a ochraňovať prírodne tmavú nočnú oblohu, ktorá je základom ochrany prírodného prostredia pred svetelným znečistením a tiež nevyhnutnou podmienkou pre kvalitné nočné astronomické pozorovania.

Poloha parku

Park tmavej oblohy Poloniny sa nachádza na území Národného parku Poloniny, ktorý sa okrem iného vyznačuje tým, že má výnimočne malú hustotu osídlenia. Zároveň je to najmenej navštevovaný národný park na Slovensku, preto je vplyv človeka na životné prostredie minimálny. Národný park leží na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. S týmto územím susedia Bieszczadzki Park Narodowy v Poľsku a Užanskij nacionaľnij prirodnij park na Ukrajine. Z hľadiska svetelného znečistenia je územie Národného parku Poloniny najtmavšou oblasťou na Slovensku. Prirodzená nočná tma a nočné biorytmy všetkých živých organizmov sú najmenej narušené. Aj vďaka tomu je na území národného parku mimoriadna koncentrácia endemických a ohrozených druhov rastlín, a živočíchov. Parkom tmavej oblohy prechádza 49. rovnobežka.

Kvalita oblohy

Park tmavej oblohy Poloniny sa vyhlásil aj s cieľom zachovať toto výnimočné prostredie poskytujúce tie najkvalitnejšie podmienky na nočné pozorovanie oblohy. V oblasti je výborne viditeľná Mliečna cesta a bez ďalekohľadu môžeme vidieť niekoľko tisíc hviezd (v mestách iba 200 a vo veľkomestách len 20). Hory znemožňujú priamu viditeľnosť svetiel z okolitých miest a obcí. Na oblohe vidno za dobrého počasia (v Európe už výnimočne viditeľné) objekty a úkazy, ako sú zodiakálne svetlo, pás a protisvit.

Obec Ulič leží v uličskej doline na sútoku Uličky so Zbojským potokom v nadmorskej výške 268 m n. m.. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1451. Podľa sčítania obyvateľov z roku 1910 mala pred vypuknutím vojny 998 obyvateľov. Dopady vojenských operácií obec pocítila takmer okamžite po vypuknutí prvej svetovej vojny. Po obsadení Dary ruskými vojskami generála Lavra Kornilova, strategickým bodom sa stalo sedlo Karcaba. Tu sa rakúsko-uhorské vojská z Užockého priesmyku mohli najrýchlejšie prepraviť po úzkokoľajke cez Ulič. Vojnové udalosti sa po druhýkrát k obci priblížili na jar 1915, kedy frontová línia sa ustálila severne v obciach Topoľa,  Ruský Potok a Zboj. Vojnový cintorín v Uliči sa nachádza na západnom okraji obecného cintorína. Miesto posledného odpočinku tu našlo 71 vojakov. Výmera cintorína je 451 m². V období zriadenia bol samostatným cintorínom, postupne splynul s obecným cintorínom. Cintorín pozostáva zo 65 vojnových hrobov, z ktorých je 61 hrobov jednotlivých a 4 hroby spoločné. Známych podľa mien je 45 vojakov, z ktorých je 39 rakúsko-uhorských vojakov a 6 ruskí vojaci. Neznámych je 26 vojakov. Zaujímavosťou je, že v spoločnom hrobe č. 21 je pochovaný ruský generál Nikolaj Nikolajevič Mirbach. Vojnový cintorín vznikol v roku 1917. Dozor nad cintorínom v období 1. ČSR zabezpečovala Žandárska stanica v Uliči a údržbu hrobov Alexander Popovič z Uliča. V súčasnosti je v správe Obecného úradu v Uliči.

Hroby sú vo vstupnej časti usporiadané v troch radoch. V centrálnej časti okolo kríža sú usporiadané v kruhu. Pôvodne boli hroby označené drevenými krížmi. V strede cintorína sa nachádzal drevený centrálny kríž a celý bol oplotený dreveným plotom so vstupnou bránkou. Výsadbu tvorili solitéry smrekov vysadené po obvode cintorína. Cintorín bol udržiavaný ešte krátko po druhej svetovej vojne, potom začal zarastať krovinami. V roku 2003 sa začala jeho rekonštrukcia. Odstránený bol nálet krovín, postavený centrálny kríž a na všetky hroby boli osadené drevené náhrobné kríže s menovkami pochovaných vojakov. Celý cintorín bol oplotený, osadená bola vstupná brána a informačný panel. Cintorín je riadne udržiavaný.

Vysádzanie nových stromov a zelene na rôznych miestach Slovenska podporila nadácia Ekopolis v roku 2019 grantom. Cieľom je podporiť a motivovať aktívne komunity k starostlivosti o prostredie okolo nás.

S heslom tohto ročníka "Saďme stromy!", sa nadácia zamerala predovšetkým na podporu projektov, ktorých cieľom je vysádzanie zelene a stromov.

Keďže sme v Národnom parku Poloniny, rozhodli sme sa pre tradičné a pôvodné dreviny a kry, ktoré sú typické pre danú oblasť. Výsadbou tradičných ovocných stromov a kríkov chceme prispieť k zachovaniu nielen kultúrneho ale aj prírodného dedičstva. cieľom projektu bolo vyčistiť, upraviť nevyužité miesto v obci, premeniť ho na príjemné, útulné, oddychovo-náučné miesto.

V tomto ovocnom sade sa nachádzajú tieto ovocné stromy: jablone, hrušky, orechy, slivky, čerešne, višne, moruše a duly. Ďalej sú tu ešte vysadené egreše, ríbezle, maliny, černice a rakytníky.